Transport vody rastlinou

Príjem vody rastlinou

Rozlišujeme 2 typy príjmu vody rastlinami: príjem vody pomocou koreňa z pôdy a príjem vody nadzemnými časťami rastliny. Nižšie rastliny, keďže koreň nemajú, prijímajú vodu povrchom tela nad zemou. Vyššie rastliny prijímajú vodu z pôdy koreňom. (KMEŤ 1998). Podľa VIŠŇOVSKEJ et al. (2012) absorpčný povrch koreňa zvyšujú koreňové vlásky. Ich bunky umožňujú príjem vody pomocou difúzie (cez bunkovú stenu), osmózy (cez cytoplazmatickú membránu) a vakuoly až do vodivých pletív. Príjem vody rastlinou rozdeľujeme na aktívny a pasívny. Aktívny príjem nastáva vtedy, ak intenzita transpirácie rastliny je nízka a zásoba vody v pôde je dobrá. Prejavy aktívneho transportu: koreňový vztlak, gutácia, krvácanie rastlín pri poranení... Rastlina pri aktívnom príjme spotrebuje energiu. Pasívny príjem sa prejaví pri intenzívne transpirujúcich rastlinách, zabezpečí podstatnú časť príjmu vody pre rastlinu. Je poháňaný vďaka strate vody transpiráciou (strata vody vyvoláva sily, ktoré nasávajú vodu z pôdy – kohézia). Rastlina pri pasívnom prijme nepotrebuje spotrebovávať energiu (KMEŤ 1998). Koreňový výtlak splňuje funkciu vytláčania vody z koreňových buniek do cievnych zväzkov a vyššie nachádzajúcich sa pletív. Dôkazom je slzenie, gutácia rastlín.

Vedenie vody rastlinou

Vedenie vody rastlinou prebieha od koreňov a najväčšia časť prijatej vody je vydávaná prostredníctvom listov (PASTÝRIK 1979). V suchozemských rastlinách prebieha prúd vody smerujúci od rozmedzia pôda – rastlina k rozmedziu rastlina – atmosféra. Nakoľko tento prúd končí transpiráciou a je ňou do značnej miery poháňaný, nazýva sa transpiračný prúd. Jeho jednosmernosť je určená spádom vodného potenciálu medzi pôdou a atmosférou (ŠVIHRA et REPKA 1986). Z transpiračného prúdu sa oddeľuje značný počet ciest do živých i neživých pletív a z nich sa podľa rozdielu vodného potenciálu vracajú prúdy vody rôznymi smermi späť k transpiračnému prúdu. To značne sťažuje vysvetlenie fungovania pohybu vody rastlinou (KMEŤ 1998). V rámci transportu vody rastlinou od koreňa k transpirujúcim listom vymedzujeme tri rozličné úseky. Prvá časť vedie radiálne v koreni od rizodermy do vodivých ciest koreňa. Druhá časť je tvorená špeciálnymi vodivými pletivami – cievnymi zväzkami (najmä drevná časť – cievy a cievice) (PASTÝRIK 1979). Posledná časť vedie z vodivých ciest listov cez bunky mezofylu do intercelulár a epidermálnych buniek. Cievne zväzky xylému, ktorými je vedený vzostupný prúd vody si môžeme predstaviť ako mŕtve trubičky s veľmi malými priemermi. Vo všeobecnosti jeho fungovanie býva pripisované nasledujúcim faktorom:
koreňový výtlak – tlak, ktorý vytláča vodu z koreňa do vyššie položených častí rastliny, vzniká v koreni v dôsledku nízkeho vodného potenciálu koreňových buniek nasávajúcich vodu,
transpirácia – vyparovanie vody v podobe vodnej pary z povrchu mezofylových buniek do atmosféry, vytvára energetický gradient, ktorý spôsobuje pohyb vody cez rastliny,
kohézia – chemická súdržnosť molekúl vody,
adhézia – fyzikálna priľnavosť molekúl vody k stene,
kapilarita – vzlínavosť molekúl vody (ŠVIHRA et REPKA 1986, KMEŤ 1998, OLŠOVSKÁ et al. 2009).

Výdaj vody rastlinou

Hlavným orgánom výdaja vody sú listy a ich prieduchy. Výdaj vody v podobe vodnej pary nazývame transpirácia a v kvapalnom stave gutácia (VIŠŇOVSKÁ et al. 2012). Gutácia nastáva, ak je v prostredí vysoká vlhkosť vzduchu a rastlina nemôže vodu odparovať. Na povrchu rastliny (zväčša listov) sa vytvoria malé kvapôčky vody. Táto tekutina sa nazýva gutačná tekutina. Gutácia prebieha len ak nie sú korene rastliny narušené. Preto vie gutácia slúžiť aj ako signál niektorých škodlivých látok v pôde, ktoré negatívne ovplyvňujú činnosť koreňa. Transpiráciou sa do prostredia dostáva len čistá voda, pri gutácii aj v nej rozpustené minerálne látky (KMEŤ 1998, PASTÝRIK 1978).